A tak sa škeria na nás tie isté ksichty ako pred rokmi, akurát, že vďaka technike sú obrázky krajšie a lákavejšie. Heslá sú síce trápne, ale veď čo už, národ potrebuje kladivom do hlavy a nie žiadny lipový čaj. Volajú preto do zbrane za najhodnotnejšie hodnoty, aké len existujú a ktoré nedokáže zabezpečiť nikto iný, ako oni. Nemožno sa ubrániť spomienke na Národný front. Aj vtedy mali všetky politické strany jediný cieľ – blaho človeka. Ale bolo to efektívnejšie, stačila jedna kandidátka. Tá združovala najlepších z najlepších. Teraz máme kandidátok dvadsaťšesť a na nich priam more najlepších synov a dcér nášho národa. Ako má úbohý volič vedieť, ktorí sú tí stopäťdesiati najlepší?
Neostáva nič iné len sa pokorne vrátiť do starostlivého náručia takzvaných už etablovaných strán, ktoré už presvedčili, že svoje poslanie zvládli na výbornú. Korupcia u nás neexistuje, veď ešte nikto nebol za ňu odsúdený, ich politika je krištáľová a pravda z ich úst očisťuje. Extázy plná tvár európskeho vizionára v modrom, oči, ktoré nevedia klamať, patriace Herodesovmu neviniatku s červenou kravatou a zopäté ruky exorcistu zla s mučeníckym pohľadom k nebesiam, sú zárukou našej šťastnej budúcnosti.
Rozličné príšery v podobe goríl, sasaniek a alfa samcov nás svojimi chápadlami opantali natoľko silno, že v snahe získať si našu lásku a priazeň vo voľbách nás idú zadusiť v objatí. Popletený a frustrovaný občan sa v mraze dopotáca na námestia a naivne dúfa, že transparentmi a piskotom dosiahne, že žaby na prameni samy seba odstránia. Možno na Islande, v Nemecku alebo v podceňovanom Rumunsku. Na Slovensku je to predstava do popuku. U nás platí: Vy si protestujte a my jediní spravodliví sa necháme zasa zvoliť, lebo inú šancu vám nedáme. Presne podľa nesmrteľnej repliky zriadencov blázinca doktora Chocholouška v kultovom českom filme: „Jen si pindej, my jsme na to zvyklí.“
Jediné, čoho sa gorily skutočne boja, je hnev ľudu. Neboja sa však hnevu organizovaného, inteligentného a distingvovane volajúceho po zmene, ale hnevu živelného, nefalšovane túžiaceho keď už nie po krvi, tak aspoň po poriadnej facke. Neustále a nadmieru zdôrazňované dištancovanie sa organizátorov protestov od extrémistov vedie preto k oslabovaniu obrazu ľudovej revolty a posúva ju do roviny akademickej. Ako taká už nie je pre politikov nebezpečná, lebo im vysiela signál, že protestujúci vlastne nemajú žiadny politicko mocenský nástroj na to, aby ich prinútili niesť zodpovednosť za svoje činy. Nechcem tvrdiť, že práve extrémisti majú byť povestnou železnou päsťou revolúcie, ale ich vyčíňanie môže byť mementom ako ukážka anarchie, ktorá môže v spoločnosti nastať, ak sa moc nedokáže reflektovať v pokojných protestoch zatiaľ mierumilovných slušných občanov.
Posledný týždeň ukázal, že intenzita protestov poľavuje a to nie len z dôvodov veľkého mrazu. Dôvodom je predovšetkým bezzubosť protestov, ktoré sa prejavujú v nereálnosti nastolených požiadaviek. Heslá z tribún sa nedarí premeniť na reálnu hrozbu. Žiaľ, nadšení, ale vyslovene amatérski organizátori nenašli podporu žiadnej populárnej a zároveň dôveryhodnej osobnosti alebo inštitúcie, ktorá by sa postavila na ich stranu a zvýšila ich politický rating. Ak sa tak čoskoro nestane, naši politickí zombíci si môžu gorilu umiestniť do svojho panoptika ako ďalšiu trofej. A my sa môžeme tešiť na povolebnú post-gorilovskú normalizáciu.
