Vynára sa otázka, dokedy protestom vystačí para a kam nakoniec povedú. Dôvodom je skutočnosť, že na organizátorskej tribúne vládne chaotický názorový mix, z ktorého zákonite nemôže vyplynúť žiadny iný výsledok ako postupné vyprchávanie revolučného nadšenia vedúce k viac či menej viditeľnému ústupu pred realitou všedných dní.
Nie náhodou sa ponúkajú paralely s historickými udalosťami, ktoré ponúkajú množstvo dôkazov o nevyhnutne smutnom konci najrozličnejších rebélií. Spontánne ľudové hnutia a povstania sa po určitých čiastkových úspechoch vždy dostali na križovatku, ktorá mala určiť ich osud. V zlomovom bode sa ukázalo, obrazne povedané, že ulica nemá šancu presadiť sa proti organizovanému protivníkovi, ktorý je okrem držby vládnej moci a štátneho násilia vybavený aj zodpovedajúcim ideologickým arzenálom. Nesúrodé predstavy o postupe a cieľoch nespokojencov vždy tragicky narazili na pevnú hrádzu protivníka, ktorý sa v krízových situáciách dokázal zjednotiť proti nebezpečenstvu ohrozujúceho ich všetkých spoločne. Aj v našom prípade sa vzácne dokázali zhodnúť praví i ľaví, liberáli i kresťanskí fundamentalisti alebo nacionalisti oboch zafarbení napríklad na odmietnutí reformy volebného zákona.
Pri všetkej úcte k organizátorom protestov, naozaj si možno predstaviť, že sa niečo zmení vhodením prázdnych volebných lístkov? Morálny odkaz tohto typu naši splachovací politici hodia okamžite za hlavu, pretože čo len desať percentná platnosť volebných lístkov im zabezpečí zotrvanie na politickej scéne a tvorbu najohavnejších koaličných kombinácií. Rovnako tak náročná je predstava, že krúžkovaním kandidátov z poslednej tretiny kandidačných listín parlamentných strán sa dosiahne ich obroda. Rád by som videl kandidáta SDKÚ na trebárs 114. mieste, ako vedie stranu bez vplyvu Dzurindu a Mikloša. Alebo že 121. kandidát SMERu zametie s Ficom a bude robiť novú politiku, keď je známe, že strany bez rozdielu fungujú ako súkromné firmy a účasť na kandidátke je daná za „zásluhy“ a výlučne z milosti ich úzkeho vedenia s finančnými gorilami za chrbtom.
Dokedy ešte ľudia vydržia mrznúť na námestiach len s predstavou, že tlak ulice pohne svedomím politických dinosaurov? Spoliehať sa na jedného čestného ministra, ktorý má rozťať gordický uzol korupcie a zariadiť potrestanie vinníkov, je chabá nádej v porovnaní s pevným frontom všetkých ostatných aktérov.
Ak by November 1989 zostal na úrovni ulice, kam by dospel? Dnes už nikto neverí na absolútnu nepripravenosť totalitnej moci čeliť protestom ulice aj inak ako len brutálnou policajnou silou. Komunistické a eštebácke špičky mali pripravené modely tlmenia revolučných nálad čiastkovými ústupkami, ktorých cieľom bolo postupne prebrať iniciatívu a doviesť udalosti do vopred pripravených koľají. Netreba teraz špekulovať, čo by bolo, keby..., ale isté je, že až nástup nových politických subjektov – Občianskeho hnutia a Verejnosti proti násiliu, vtlačilo pôvodným snahám o vyšetrenie masakry na Národní třídě a neurčito formulovaným revolučným náladám ľudových más jednoznačne politický náboj a nové smerovanie.
Ak nemá súčasné protestné hnutie vyšumieť do stratena, niet inej cesty, ako buď sa samo transformovať na politický subjekt alebo vytvoriť podmienky na urýchlené splnenie spoločenskej objednávky na nástup novej politickej strany. Heslá z námestí sa musia pretaviť do reálnej politickej hrozby, ktorou nemôže byť nič iné ako dôveryhodná strana stojaca v pozitívnom protiklade so súčasnou skompromitovanou mocou a ktorá pri projekcii budúcnosti bude schopná vniesť do protestného hnutia organizovanosť, cieľavedomosť a rozhodnosť. Sformovanie lídra protestného hnutia občanov, poskytujúceho víziu obrodenej spoločnosti je jediným východiskom zo špirály síce hlasných, ale stále len verbálnych a pre vládnu moc preto málo nebezpečných prejavov snahy o spoločenskú zmenu.
