Autor hovorí, že Balázs ponúka lacné pravicovo extrémistické riešenie rómskej otázky. Čo však ponúka on? Okrem krasorečníctva nič. Volanie po intelektuálnej zodpovednosti je nosením dreva do hory. Téma hľadania modelov tolerancie v spolunažívaní väčšinového obyvateľstva s rómskou menšinou (neintegrovaného typu) bola zatiaľ vždy tak jalová, ako bola frekventovaná. Akékoľvek snahy o aspoň čiastočné zásahy do výbušnej situácie sa brilantne odmietli s odôvodnením, že nejde o komplexné a systémové riešenie a ako také by prinieslo iba nové konflikty. Že sa však z toho dôvodu neurobilo vôbec nič, to už netrápi nikoho. Samozrejme okrem tých, ktorí sú so zhoršujúcou sa realitou každodenne konfrontovaní a štátnou mocou falošne, až negustiózne, pacifikovaní. Stačí si spomenúť na prípad, keď sa Rómovia so sekerami vyhrážali smrťou majiteľom pozemkov a polícia stíhanie zastavila s odôvodnením, že išlo len o typický prejav kultúry príslušníkov rómskej menšiny.
Apel na spoločenské autority, aby našli intelektuálnu odvahu hlbšie a kriticky premýšľať a zároveň ponúkať rámce pokojného ľudského spolunažívania je pekná iniciatíva, až na to, že jej výsledkom bude zasa len čistá rozkoš z duchovného obcovania a žiadny praktický čin. Už v samotnom zadaní totiž absentuje úvaha o podstatnom prvku nevyhnutnom na fungovanie akéhokoľvek rámca a to nástroja na nápravu pri jeho deformácii. Túto úlohu plní represia. Existuje niekde spoločenský model bez tejto zložky, ktorú predstavujú uplatnenie práva, aparáty polície, súdnictva a väzenstva? Ak chýba, celá konštrukcia zostáva v podobe čírej fikcie na základoch želaní, nie reality a pri najmenšom náraze sa zrúti. Prečo uplatnenie práva v podobe represie má chýbať práve pri riešení pálčivej rómskej otázky? Dokedy bude väčšinová spoločnosť znášať krivdu dvojakého metra?
Marián Balázs si túto skutočnosť uvedomuje a varuje pred jeho zneužitím extrémistami. To sa určite stane, ak naša spoločnosť neuchopí rómsky problém zodpovedne a rozhodne. Hoci sa ani Vladovi Rafaelovi nedá uprieť úprimná snaha, svojimi úvahami len dokumentuje postoj abstraktného humanistu a jeho pekne znejúce myšlienky akoby z oka vypadli fragmentom z scholastickej dišputy na stredovekých teologických konciloch, na ktorých sa riešil počet anjelov sediacich na hrote ihly.
Ak budeme len prázdne meditovať o pokoji a vzájomnom porozumení a nič preto okrem rečí neurobíme, môžeme sa spoľahnúť, že sa dočkáme presne opačného výsledku. Neslobodno zabúdať na generáciami i vedou overený fakt, že tak ako odmena, aj trest má výchovnú funkciu. Štát nesmie na svoju represívnu funkciu rezignovať len preto, že sa to nehodí do multikulturálneho vzorca. Rovnosť pred zákonom sa musí stať východiskom všetkých ďalších postupov. Až potom nadobudne doterajší výsostne teoretický rámec reálne kontúry.