Prvé reakcie štátnej tajomníčky v ankete SME boli ako vystrihnuté z katechizmu politickej korektnosti. Nie div, samozvaní ochrancovia ľudských práv, kvalifikujú úprimnosť, zdravý rozum a pomenovávanie vecí pravým menom ako ťažký zločin proti ich záujmom získavať financie cez európsky grantový peňazovod. Každý kto sa nespráva dostatočne servilne, ak sa priamo nestane objektom populistickej žaloby, môže byť nemilosrdne mediálne perzekvovaný.
Príkladom je aj rozsudok súdu v tomto prípade. Obsahuje škandalóznu povinnosť žalovanej strany, uverejniť rozsudok v Učiteľských novinách. V stredoveku boli hlavy vzbúrencov na výstrahu napichnuté na koloch pred bránami miest, v súčasnosti sa nešťastný osud odbojníkov proti vrchnosti musí dostať na pranier v celoslovenskom periodiku.
Našťastie je štátna tajomníčka žena a matka. Ako empaticky mysliaca a cítiaca bytosť prejavila veľkú odvahu, keď v súkromnom blogu a následnom rozhovore v denníku SME dokázala otvorene obhajovať postup rodičov, ktorí po zákaze segregácie prehlasujú deti do iných škôl. Zastala sa aj vedenia školy, ktoré nemohlo konať inak ako konalo a teraz sa obáva logického dôsledku rozsudku – premene školy na čisto rómsku. Zákaz segregácie považuje za smiešny, nevykonateľný a v konečnom dôsledku pre rómskych žiakov škodlivý.
V našich pomeroch ide o pozoruhodný postoj. Doteraz sa nikto z politickej garnitúry nepriznal k vlastnej schizofrénii, že totiž myslí inak, ako oficiálne koná. Naši politickí dinosaurovia nás vehementne presviedčajú o nenarušiteľnej integrite ich osobností, jednote slov a činov, hoci im už nikto neverí. A zrazu príde mladá žena, ktorá sa nehanbí verejne povedať, že má na problém iný pohľad ako štátna tajomníčka a iný ako matka!
Prípad jasne ukazuje, že v akej spoločnosti s karikatúrou morálky a hodnotovým nihilizmom žijeme. Nepochybujem, že presne tak ako Nicholsonová, vníma rómsky problém veľká väčšina politikov. Ale na rozdiel od nej ďalej hlásajú prázdne teórie, ohlupujú frázami a to či už zo zištnosti alebo zbabelosti. Poskytujú tým názorný obraz mravného suterénu. Najhoršie je, že nejde len o tento prípad. Neúprimnosť, falošnosť, polopravdy, klamstvá a podvody na voličoch patria k výbave „úspešného“ politika. Hovorí sa tomu názorová flexibilita.
Tajomníčka Nicholsonová je produktom takejto zvrátenej podoby politiky. Do politickej arény vstupovala s dobrými predsavzatiami. Ako však konštatuje, z jej predstáv sa nesplnilo nič a preto jej pôsobenie vo funkcii sa ako úspešné hodnotiť nedá. Ale aj keď sa jej dá vyčítať politická naivnosť, nedostatočná erudovanosť a nesplnenie očakávaní, preukázala vzácnu vlastnosť, akú jej koaliční a opoziční kolegovia s veľkolepým gestom ako nepotrebnú haraburdu už dávno zahodili.
Nicholsonová sa nespreneverila vlastnému svedomiu a našla odvahu povedať pravdu. Už to je na slovenské pomery vec nevídaná a zaslúži si potlesk. Je to smutné, ale vedomie, že aspoň na jednom jedinom politickom poste nesedí bezzásadová bábka, ale plnokrvný človek, prináša štipku nádeje, že sa ešte niečo môže zmeniť.