Je isté, že si túto otázku na Slovensku nekladiem len sám. Nesmelo sa vynorila už pred parlamentnými voľbami v lete minulého roku, hoci mala skôr iba podobu snahy o eliminovanie korupcie pri získavaní hlasov voličov. Najznámejšia bola vtedy asi úvaha Richarda Sulíka o stanovení ceny hlasu a práve každého voliča, či ju obetuje za využitie hlasovacieho práva alebo nie.
Plastickejšie sa otázka vynorila najmä pri jesenných komunálnych voľbách v súvislosti s rozličnými typmi kandidujúcich a potom zvolených poslancov a starostov. V tomto smere si najsmelšie počínal Oliver Andrássy v časopise Týždeň.
A tu sa naplno prejavila oná politická korektnosť. Na jeho adresu sa zhŕkli rozhorčené reakcie ľudsko právnych aktivistov, ktorí na ňom nenechali suchej nitky. S ich viac či menej sofistikovanými výpadmi, ani nie tak proti jeho politickým názorom, ale už priamo proti nemu ako osobe, sa dalo stretnúť vo väčšine našich printových a internetových médií. Žiaľ, nikde som nepostrehol publikovaný názor, ktorý by sa ho zastával. Neverím, že by sa taký nenašiel a že teda ide o náhodu a nie o zámer.
Ako dôkaz mi môže slúžiť vlastná skúsenosť. V jednom z troch našich tzv. mienkotvorných denníkov bol uverejnený článok Michala Havrana, ktorý by sa dal pomenovať ako Anti Andrássy. V dobrej viere som tam poslal vlastnú reakciu. Úzkostlivo som dbal, aby nezadal príčinu na neuverejnenie. Skoro okamžite sa mi dostalo striktne zamietavej odpovede, zaváňajúcej osobnými invektívami, ktorá však nebola namierená proti samotnému článku, ale proti otváraniu akejkoľvek diskusie na túto tému. Nie teda myšlienková úroveň a forma, ale téma ho diskvalifikovala. Zbabelosť v maske bohorovnej nadradenosti sa opäť prikryla politickou korektnosťou.
Fakt, že médiá sa už nezúčastňujú na politike, ale priamo ju už tvoria, sa u nás ukazuje v plnej nahote. Redakční inkvizítori rozhodujú o poskytnutom mediálnom priestore a tým vlastne aj tom, kto bude na výslní politiky a kto v jej suteréne. Oni sú strážcami pečate jedine správneho výkladu zmyslu slova demokracia. Kto si ju však chce podľa ich vlastných slov uplatniť, je okamžite obžalovaný z herézy.
Ak sa spoločnosť chce zmyslu plne riešiť nejaký životom nastolený problém, potrebuje otvorenú diskusiu. Média tu hrajú dominantnú rolu a svojím prístupom demonštrujú svedectvo o svojej žurnalistickej objektívnosti a občianskej úrovni. Zatiaľ, až na malé výnimky, sú slovenské média v tejto etape diskusiám skôr na prekážku ako na osoh.